Senegal? A prečo by si tam chodil? Tejto otázke sme čelili takmer všetci členovia „výpravy“. Naskytla sa príležitosť, ako za dobrý peniaz navštíviť túto krajinu na pár dní, spoznať miestnu kultúru, krajinu a tiež sa povoziť na surfe, kým si naši priatelia na Slovensku budú užívať februárové mrazy. Z toho surfovania nakoniec nič nebolo, ale napriek tomu nám Senegal mal čo ponúknuť.
Najzápadnejšie mesto „Starého Sveta“
Za základňu nášho výletu sme si zvolili hlavné mesto Dakar, kde sme sa letecky dostali z Viedne s prestupom v Lisabone. Dvojpodlažný domček talianskeho imigranta nám splnil všetky základné potreby, ktoré zhýčkaní Európania požadujú. Dokonca aj prvotné šomranie na teplotu vody časom pominuli. Technológia vykurovania vody bola totiž v podobe čiernej nádrže na streche domu. Talianova senegalská manželka a jej dcéry sa starali o chod domácnosti a hostí, takže sme mali veľmi príjemný benefit v podobe čerstvých raňajok a večerí. Stravovali sme sa aj na iných miestach, ale tu sme boli najspokojnejší. Prvý večer sme boli ešte zvedaví, a tak sme sa vybrali do ulíc hľadať nejaké stravovacie zariadenie. Hneď za rohom si nás odchytil jeden z miestnych a urobil nám doprovod a doviedol nás do reštaurácie, kde sme ho pozvali na večeru. Miestna gastronómia toho veľa neponúka. Väčšinou si môžete vybrať či chcete kura, rybu, hovädzie na špajdli a k tomu ryžu alebo hranolky. Čo nás však viackrát zarazilo boli ceny. Ak mám byť konkrétny, tak ceny určené pre európskych turistov. Vidina lacného stravovania nás veľmi rýchlo opustila, ale aspoň v tomto konkrétnom prípade sa nám podarilo zjednať cenu, lebo sme si našťastie pamätali ceny z menu. Boli prípady, keď nebolo ani to menu a ceny boli vždy prekvapením. Forma obživy v tejto krajine je pre mnohých komplikovaná a turisti sú zdrojom privyrobenia, a tak si treba zvyknúť na veľmi otravných obchodníkov, ktorých neodradí ani niekoľkonásobné nie. Napriek tomu sa nám však nestalo, že by niekto žobral a chcel niečo za nič.
Prvý deň nás čakala blesková prehliadka Dakaru cez okno minibusu. Jednou zo zastávok bol miestny trh, kde som si mohol vyskúšať svoje vyjednávacie schopnosti. Kým som ukončil vyjednávanie s obchodníkom a kúpil si to, čo som vlastne nechcel, za cenu, s ktorou som nesúhlasil, zvyšok partie sa mi vytratil a mňa zalial studený pot. Jeden z miestnych ma však ochotne, výmenou za kúpu predraženého náhrdelníku, doviedol šťastne a bezpečne k mojim súputníkom. Ďalšiu zastávku sme mali pri monumente africkej obrody. Je to najvyššia socha Afriky s výškou 49 metrov dokončená v roku 2010. Dakar je známy aj tým, že tam do roku 2008 končila trasa rely Paríž-Dakar. Pre incidenty v susednej Mauritánii však tieto preteky presunuli do iných krajín, aj mimo Afriky. Plán, že socha bude ikonou cieľovej destinácie rely sa teda žiaľ nenaplnil. Zaujímavosťou je, že túto sochu stavali za pomoci inžinierov zo Severnej Kórei, ktorí sa netaja záľubou v stavaní monumentov.
Farebný ostrov s ranami minulosti
Neďaleko Dakaru sa nachádza ostrov Goreé, jedna z najznámejších turistických lokalít v krajine. Dostanete sa naň trajektom z Dakarského prístavu a už na palube vás možno oslovia obyvatelia ostrova s tým, aby ste sa po prehliadke zastavili v ich obchode kúpiť niečo pekné pre rodinu. Na samotnom ostrove je niekoľko obchodíkov či miestnych umelcov, od ktorých si môžete doniesť unikátne suveníry a pri tom viete, že podporujete konkrétneho človeka a jeho rodinu. Tento ostrov mal v histórií viacero funkcií. Slúžil aj ako obranný bod hlavného mesta s delami či východisko pre rybolov. Najsmutnejšie a najznámejšie je však to, že ostrov slúžil ako posledná zastávka na ceste otrokov do Ameriky či Európy. V miestnom múzeu – dome otrokov sme sa neubránili pocitom úzkosti. Podmienky, v akých tu otroci trávili svoje dni, sú nepredstaviteľné a častokrát aj nezlučiteľné so životom. Muži boli zatváraní do miestností v takých počtoch, že museli byť natlačení na sebe bez možnosti si sadnúť. Ich ženy boli častokrát uviazané na reťaziach na nádvorí, aby poslúžili prichádzajúcim obchodníkom. Toto múzeum navštívilo veľa významných osobností vrátane Jána Pavla II., Nelsona Mandelu či Baracka Obamu. Dodnes nie je jasné, koľko otrokov mohlo prejsť cez tento dom. Boubacar Joseph Ndiaye, ktorý zasvätil život prevádzkovaniu tohto múzea tvrdil, že to bolo až v miliónoch.
Čaro africkej prírody
Nasledujúci deň sme mali v programe návštevu jednu z prírodných rezervácií krajiny – Bandia. Výhodou je, že sa do nej dostanete z Dakaru zhruba za hodinu. Vidieť pobehovať zebry, nosorožce či žirafy vo voľnej prírode je vždy silným zážitkom. Atmosféru dokresľujú všadeprítomné baobaby. Tieto stromy sú národným symbolom. Aj keď ich drevo je takmer nevyužiteľné, z ich plodov sa robí výborná šťava, ktorú miestni odporúčajú na žalúdočné ťažkosti, čo v tejto krajine pre ľudí z Európy nie je úplne nezvyčajné. Celkovo z našej výpravy viacero členov trpelo rôznymi črevnými starosťami. Pravidelný aperitív a digestív niečoho tvrdého však toto riziko výrazne eliminuje.
Africká verzia Mŕtveho mora a divoké pobrežie Atlantiku
Tretí deň sme si to namierili k ikonickému jazeru Lac Rose, ktoré je známe svojou ružovou farbou. Naša romantická predstava, ako sa budeme nadnášať na hladine slaného ružového jazera, sa veľmi rýchlo rozplynula. Jednak bolo dosť chladno a hlavne čistota okolia jazera bola dosť odradzujúca. Z jazera sa ťaží soľ a rôzne jej úpravy si môžete kúpiť priamo na mieste. Pobyt pri jazere sme si spestrili jazdou k neďalekému pobrežiu na koňoch a ťavách. Blízkosť oceánu má za následok slanosť jazera, ktoré svojim zložením vytvára ideálne podmienky pre jednobunečnú zelenú riasu Dunaliella salina. Táto riasa ma za následok ružové sfarbenie a nachádza aj v iných kútoch sveta.
Malá púšť, veľké zážitky
Podvečer sme sa premiestnili viac na sever krajiny do malej púšte Lompoul, ktorá je dobre prístupná, a tak si môžete užiť noc v púšti bez náročných presunov. Aj keď je jej rozloha iba 18 km2, v jej jadre si pripadáte dostatočne izolovane. Adrenalínová jazda k ubytovaciemu zariadeniu nás vytriasla natoľko, že sme ani nevyužili možnosti jazdy po piesočných dunách či na štvorkolke alebo ekologickej ťave. Niektorí z nás aspoň skúsili surfovanie na vlnách. Dosky na toto dobrodružstva sú k dispozícií zadarmo. V cene ubytovania bola aj viacchodová výborná večera s vínom a kultúrnym programom v podobe bubeníckej kapely. Noc vo veľkom stane bola však veľmi príjemná a tichá.
Africká Mekka jazzu
Ďalší deň nášho pobytu sme navštívili bývalé hlavné mesto Saint Loius. Nazývané aj New Orleans vďaka najväčšiemu jazzovému festivalu v Afrike, ktorý sa tu koná každoročne. Toto mesto ponúka pestrý mix architektúry, vďaka kolonizátorom, misionárom či obchodníkom z rôznych krajín Európy. Rozprestiera sa na troch častiach. Centrum je situované na ostrove, ktorý je medzi pevninou a polostrovom s pobrežím. Ikonou je Faidherbov most, ktorý spája ostrov s pevninou. Mesto slúžilo aj ako hlavný prístav krajín a jeden z unikátnych parných žeriavov si môžete pozrieť v miestach, kde býval prístav. Na hlavnom ostrove, ktorý je od roku 2000 zapísaný do svetového dedičstva Unesco, spolunažíva komunita moslimov a kresťanov. Dokonca mešita bývala kedysi kostolom. Kostolný zvon zostal zachovalý a používa sa aj na zvolávanie. Centrum je veľmi kľudné a tiché, ale akonáhle prejdete cez most na pobrežný polostrov ostanete v šoku. Táto časť je extrémne preplnená. Na uliciach je rušno. Všade je plno obchodov a trhov s čerstvými rybami. Ten najväčší rybí trh je však situovaný dosť nešťastne na okraji poloostrova a niekedy sa stáva, že pri silnom vlnobití voda zmetie všetok sortiment, ktorý miestni starostlivo rozprestreli na svoje pulty. Na ulici zazriete aj miestneho maskota – bieleho pelikána, ktorého nazvali Michael Jackson. To vraj preto, že bol najprv čierny. Podvečer sme sa opäť presunuli do Dakaru. Dlhou cestou sme mohli vidieť, ako asi prebieha život na dedinách. Pestrofarebné šaty dám, vysmiate mávajúce deti, zrazený dobytok v štádiu rozkladu, minibusy hromadnej dopravy obvešané cestujúcimi, úplatky cestným kontrolám, skromné príbytky bez okien a skládky odpadu za hranicami obce. To boli tie najčastejšie obrazy, ktoré sa nám naskytli.
Unikátny ostrov z mušlí
Posledný deň našej návštevy sme zamierili južnejšie k unikátnemu ostrovu mušlí v meste Joal-Fadiouth. Táto lokalita je bohatá na mušle a tie poslúžili ako materiál na podklad ostrova. Prejdete naň po drevenom moste a už prvé kroky vám vyčaria úsmev na tvári. Zvuk šuchotu mušlí pod vašou topánkou je očarujúci, ale to vyberanie zaseknutých mušlí z podrážky až tak nie. Mušle tu slúžili aj ako stavebný materiál a často sa nimi spolu s hlinou vypĺňali tvárnice na stavbu obydlia. Uličky sú úzke a malebné. Na ostrov sa nedá ísť autom, a tak sa na presun tovaru a vecí používajú rôzne svojpomocne vyrobené vozíky. Cintorín tohto mestečka je na samostatnom ostrovčeku, ktorý je tiež z mušlí. Zvláštnosťou je, že sú na ňom spoločne pochovaní kresťania a moslimovia. Nie je nič nezvyčajné, keď sú rôzne náboženstvá iné aj v rámci manželstiev, s tým, že deti si časom sami vyberú vieru. Názory na náboženstvo od miestneho sprievodcu, ktorý si privyrába aj výrobou drevených misiek, mi zostanú v pamäti. V dnešnej dobe, keď je všade plno osočovania a nenávisti je vzájomná úcta a rešpekt, ktorú si tu miestni prejavujú, úžasným príkladom, ako sa dá žiť šťastne a bez konfliktov aj v podmienkach na hrane chudoby.
Častokrát sme pri pobyte v tejto krajine krútili hlavou nad spôsobmi, akým tu veci “fungujú“, v akých podmienkach žijú alebo aké nezmysli sa nám snažili predať a to aj za jazdy v dopravnej zápche. No Senegal nám v mnohých veciach nastavil zrkadlo.
Pokiaľ ťa láka navštíviť tieto miesta, pozri si zájazd, ktorý sme pripravili.