Svalbard – V zajatí tmy za polárnym kruhom

Krátko poobede si sadám do postele s cieľom trochu si oddýchnuť. Tma aká nie je nikde inde, vo mne vyvoláva množstvo otázok. Čo sa bude diať vonku? Možno sa tu poprechádza jeden z troch tisíc polárnych medveďov, možno ma zobudí nádherná aurora borealis a možno príde Santa Claus. To všetko vás tu skutočne prekvapiť môže. No, je toho ďaleko viac.

 

Súostrovie Svalbard sa nachádza približne tisíc tristo kilometrov za polárnym kruhom a taká istá vzdialenosť vás bude čakať, pokiaľ by ste sa rozhodli pokračovať na Severný pól. Dá sa povedať, že je to najsevernejší bod, kam sa viete dostať bez problémov komerčnou linkou napríklad z Osla.

Už samotné pristátie bolo unikátne, nakoľko som z okienka do poslednej chvíle nevidel absolútne nič. Počas cesty však môžete krásne sledovať, ako ďaleko na sever v skutočnosti letíte vo chvíli, keď už slnečné lúče prestanú osvetľovať čo i len horizont. Dokonalá tma.

Polárna noc na Svalbarde začína koncom októbra a trvá približne štyri mesiace. Presnejšie prvý slnečný lúč dopadajúci na hlavné a v zásade jediné mesto na ostrovoch, Longyearbyen, oslavujú domáci počas sviatku slnka 8. marca. Už od februára sa však svetlo postupne začína ukazovať, pretože slnko osvetľuje horizont a vytvára tak na oblohe jedinečnú hru farieb.

Longyearbyen

V Longyearbyene by ste tých „naj“ severnejších vecí sveta našli hneď niekoľko. Najsevernejšia univerzita, najsevernejšie komerčné letisko, najsevernejší kostol či najsevernejšia pošta.

Longyearbyen – mestečko s populáciu ľahko presahujúcou hranicu dve tisíc ľudí, bolo pôvodne banícka osada pomenovaná paradoxne po Američanovi, ktorého spoločnosť tu začala ťažiť v roku 1906. Za zmienku určite stojí aj vtipný fakt, že po prílete plnej komerčnej linky, populácia mesta stúpne takmer o 10%. Prvý kontakt s mestom vo mne vyvolal zmiešané pocity. Osada, ktorá sa rozprestierala v údolí strmých hôr, ktorých silueta trochu naháňala strach. A zároveň ten neutíchajúci pocit, že som na mieste, ktoré bude pravdepodobne to najsevernejšie miesto, aké v živote navštívim. Mix myšlienok a očakávaní bol neopísateľný. Ubytovanie v tradičnom dome, ktoré mi zabezpečil známy, prebehlo bez problémov a tak som sa vydal na prvú prechádzku. Pokiaľ by ste náhodou stratili mobil a hodinky zároveň, pravdepodobne by ste sa na chvíľu absolútne stratili v čase. Tma a príjemných – 10°C asi pre domácich nie je dostatočné lákadlo na prechádzku, mne však aj tento nečas vyčaroval úsmev na perách. Ľudia, ktorí sem neprídu za turizmom, ale rozhodnú sa tu stráviť dlhšiu dobu, sa zvyčajne do troch rokov z mesta odsťahujú. Úprimne, nedá sa im to vyčítať. Klíma a celkové podmienky na život nie sú najjednoduchšie. Veď vrcholom kultúrneho života je premietanie filmov každú sobotu večer. Samozrejme pár krát do roka sa konajú akcie, ktoré na chvíľu spestria životy domácich, no nič dlhodobé. Po prechádzke si nedovolím odhadnúť koľko je hodín, no so zaspávaním nebudete mať problém ani poobede.

 

Svalbard je izolované súostrovie a geologický skvost. To, čo sem však láka ľudí najviac, sú aktivity ako psie záprahy, výlety na snežných skútroch, pozorovanie polárnej žiary, návšteva ľadovcovej jaskyne či sledovanie polárnych medveďov v ich kráľovstve. Áno, je to ich kráľovstvo, nakoľko sa ich tu nachádza viac než ľudí. Práve z tohto titulu, treba byť vždy pri opustení mesta veľmi obozretný a vyzbrojený. Mesto totižto nemôžete opustiť bez zbrane. Presvedčil ma o tom aj miestny známy Tommy. Žije tu so ženou už takmer deväť rokov a prišli sem stráviť spoločný život, aký vždy chceli. Spolu totižto chovajú viac než päťdesiat psov, ktoré sú cvičené na psie záprahy. Práve tie určite odporúčam absolvovať každému, kto sa sem rozhodne zavítať. Tommy je pre mňa osobne najskúsenejší človek v tomto smere. Na psích záprahoch bol niekoľkokrát na Severnom póle a dva krát sa zúčastnil svetovo najnáročnejšej súťaži psích záprahov na Aljaške. Počas popíjania čaju v jeho skromnej chalúpke mi vyrozprával množstvo príbehov, historiek a faktov o náročnosti, ale aj kráse života na Svalbarde. Ohľadne nebezpečenstva polárnych medveďov si dovolím citovať časť z príbehu, ktorý zažili jeho dvaja kamaráti.

„Vydali sa na niekoľko dňový trek. Sú to skúsení chlapi, ktorí to tu poznajú a vedia, ako sa v arktickej divočine chovať. Počas jednej noci ich stany však upútali pozornosť polárneho medveďa. Celý útok mal veľmi rýchly priebeh. Medveď doslova vytiahol kamaráta zo stanu za hlavu a ťahal ho približne štyridsať metrov smerom k vode. Na krik hneď reagoval druhý kamarát, ktorý okamžite vytiahol pušku, no strieľať nemohol, pretože sa obával, že zasiahne kamaráta. Po dlhých sekundách nakoniec medveď kamaráta pustil a pravdepodobne sa pripravoval to celé ukončiť. Vtedy sa naskytla chvíľka na výstrel. Ten bol presný a zranený kamarát mal obrovské šťastie, že ho medveď nezabil už počas prvého kontaktu. Utrpel síce škrabance a veľmi silný šok, no dopadlo to našťastie dobre.“ Aj toto sa môže stať na území, kde jednoducho nie ste na vrchole potravinového reťazca a bohužiaľ ani v prevahe. Odhliadnuc od všetkých nástrah, Svalbard je nedotknutým rajom, ktorý si nemožno nezamilovať.

Trek na ľadovec

Skoro ráno mi zvoní telefón, v ktorom mi hlas známeho Jensa: „Čau Matej. Počasie v noci sa dosť zhoršilo a nie je najideálnejšie pre ten dnešný trek. Každopádne zváž či chceš ísť, alebo nie a daj mi vedieť.“  Nie je veľmi nad čím rozmýšľať. Taká je Arktída a v podstate celý sever. Počasie si tu nevyberiete, no ako sa hovorí: „Neexistuje zlépočasie, iba zle oblečený turista.“

“Dostali sme sa do hĺbky až 65m pod strop ľadovca”

 

Po príchode Ørjana, ktorý so mnou šiel ako sprievodca, sme sa vydali autom na okraj mesta. V plnej zbroji sme po chvíľach prípravy vyrazili. Nepredstavujte si žiadny výstup na Mt. Everest. Tento trek nie je najdlhší ani najťažší a človek v lepšej kondícii s ním nebude mať žiadny problém. Našim jediným problémom bol však vietor, husté sneženie a pocitovo tak -20°C.

Tieto podmienky nám nehrali do kariet, a možno aj práve preto nám trojkilometrový výstup popri hore Sarkofagen až na ľadovec trval približne dve a pol hodiny. Miestami brodenie cez sneh do výšky pásu, no unikátne tvary ľadovcovej jaskyne, ktorú každoročne formuje prúd rieky boli v skutku zaslúženou odmenou. Dostali sme sa do hĺbky až 65m pod strop ľadovca, kde nás zahrial teplý čaj a škvrkot brucha dočasne utíšila čokoláda a sušienky. Cesta naspäť bola príjemnejšia, počasie sa ustálilo, a tak sme si vychutnávali čerstvú snehovú pokrývku. Podľa Ørjana, je ideálne ráno, keď cez noc nasneží, zoberie lyže na chrbát, vyšliape si to na horu a dá si jednu jazdu. Potom môže vraj začať parádny deň. Najskôr to má niečo do seba, no ja osobne dám často krát radšej prednosť prevaleniu sa na druhý bok a pokračovaním v spánku pokiaľ to je možné. Na cestách je však čas nedostatkovým tovarom a od luxusu vo forme vyspávania treba upustiť.

 

Na záver nedodám žiadne super rady, pretože ani niet veľmi čo dodať. Svalbard je ešte stále jedno z miest, kde nájdete mnohí z vás niečo čo možno hľadáte. Krajina nepreplnená davmi ľudí ponúka dych berúce výhľady, možnosť sledovať polárne medvede plaviace sa na ľadovcových kryhách či len tak sedieť a užívať si dokonale čistý vzduch uprostred magického ticha. Nikam sa nehnať a na nič nemyslieť. Miesto ako Svalbard, inde nenájdete.


Ak vás láka severská príroda, pozrite si náš zájazd na Island.

Pridať komentár